Anna, dievča s nechutným koláčom



Bolo presne šesť hodín, keď melodickú zvonkohru z kostola prerušilo kvílenie sanitky. Dovtedy ospalá Jedličková ulica ožila. Ľudia vybiehali pred domy a vyzerali z okien; napäto hľadeli, ako šofér záchranného vozidla brzdí na obrubníku, dvaja zdravotníci rozrážajú dvere sanitky a ženú sa aj s nosidlami priamo do domu. Mladá opatrovateľka, Elisa z Priečnej ulice hneď za rohom, im podržala dvere a zazrela na niekoľko zvedavcov, ktorí sa opovážili prísť až k plotu. Jediný, kto ušiel jej nevraživému pohľadu bol starý vychudnutý kocúrisko, ktorý si v momente, ako zavrela dvere, už pochutnával na kúskoch akéhosi pečiva, rozšliapnutého priamo na rohožke.
Ulica stíchla. Všetci napäto očakávali, čo sa bude diať.  Približne o dvadsať minút sa vchodové dvere znova otvorili a ulicou zaznelo ľútostivé „Ááách," plné neskrývanej túžby po škandále.
Jedličková ulica nepatrila k tým, kde by sa niečo zaujímavé dialo. A preto, keď 30. októbra o šesť dvadsať vyniesli von mŕtve telo starej pani Klementovej, o niekoľko minút to už vedel každý dom.
* * *
Jeseň prišla náhle a razantne a teraz jej už bolo plné mesto. Zvlhnuté listy, ranné hmly a melanchólia prežívali práve teraz, na konci októbra, obdobie rozkvetu. Chodníky potichu frflali na dážď a nedočkavo vyzerali prvé náznaky zimy a snehu, ktorý ich ukryje pred nečasom. Márne. Na zimu je príliš skoro.
Námestie v meste Nezvolen špinili kroky náhliacich sa ľudí. Z práce domov, z domu za zábavou a takto dookola. Všetko sa hýbalo, mesto žilo a stagnácia bola nežiadúca. Možno preto (a možno z úplne iného dôvodu) nik nevenoval pozornosť dlhým, jemným vlasom, ktoré sa zbesilo vlnili v jesennom vetre. Tie vlasy patrili osôbke, chúliacej sa na lavičke. Dievča bolo od pohľadu zúbožené – špinavé oblečenie, zafúľaná tvár, topánky s odlupujúcou sa podrážkou. Veľkými a neúprimnými čokoládovohnedými, a predsa prezračnými očami skúmala okolie. Ponáhľajúci sa ľudia ju vôbec nezaujímali – to dôležité, to sa vznášalo v ich tesnej blízkosti. Pocity, nálady... Všetko v rôznych farbách a odtieňoch.
Zhlboka sa nadýchla chladného vzduchu a zavrela oči. Cítila, ako jej do pľúc okrem jesennej melanchólie prúdi aj zmes pocitov, ktorých bolo námestie celkom plné. Smútok, depresia, rozčarovanie, stres... Prúdili jej do útrob ako malé lodičky a zakotvovali v temnote jej prístavu. Zničohonič sa rozkašľala – najlepšie znamenie toho, že je plná. Konečne. Takýto pocit naplnenia sa dostavil vždy len po tom, ako vysala okolie a aj tak netrval dlho. Ak to chce pekne čerstvé, bude sa musieť poponáhľať...
Ak by sa vtedy niekto pozeral tým smerom, možno by videl malú postavičku, mierne sa tackajúcu smerom od kostola. Vlasy jej viali vo vetre a ona, hoci mrzlo, kráčala takmer nahá. Ale nik to nevidel, nik sa nepozeral a keď Anna ochvíľku pobledla, až spriesvitnela a zmizla úplne, opäť si nikto nič nevšimol.
* * *
Ranné hmly zaliali celé mesto. Jesene v kotlinách  su rovnaké – samá hmla a ak sa náhodou vyčasí, nikdy to nie je skôr ako okolo obeda.
V motelovej izbe sa svietilo, napriek tomu, že svetlo už nesmelo prenikalo dnu.  Muž sediaci za stolom, momentálne nazývanom "pracovný", si unavene zívol. Už niekoľko hodín presedel na tvrdej stoličke a nie a nie nájsť... Čo vlastne? Motýľa, ktorý ako nočná mora lieta zo sna do sna?
Unavene si vzdychol a sklonil sa nad stolom. Veľká, od pohľadu krehká mapa bola roztiahnutá po celej šírke stola.  Nebola to typická mestská mapa, hoci aj táto bola plná žlto vyznačených ulíc, zelených parkov a nezaujímavých panelákov. Nie, táto bola napriek všetkým podobnostiam úplne, ale úplne iná.
Bola to čarovná mapa.
Slúžila na nájdenie človeka, ktorého ste chceli napríklad zavraždiť.
Nuž, s mapami je život ľahší.
Muž sa opäť sklonil, až sa svojím ostro rezaným nosom temer dotýkal papiera.  Chvalabohu, že sa tak nestalo, plánik by určite ostal celý špinavý a umastený. Krok, ako tohto muža nazývali, len neveľmi dbal na svoj vzhľad. Uprednostňoval prácu pred priateľmi, povinnosť pred láskou a tak sa stalo, že hoci bol vo svojom obore vychýrenou kapacitou, nemal sa o tieto úspechy s kým podeliť. Otázne však zostávalo, či by ich vôbec chcel s niekým zdieľať...
Krok privrel oči. Jeho práca vyžadovala sústredenie ktoré po prebdenej noci dosahoval len veľmi ťažko. Zhlboka sa nadýchol a venoval pár sekúnd uvoľneniu mysle. Skutočne to trvalo len okamih, roky praxe sa na ňom dostatočne podpísali. Vydýchol, zastrčil si za ucho mastné, podlhovasté vlasy a uprel zrak na mapu.
Inokedy čiernosivé zreničky pohltila farba temnej medi.
Papier zrazu ožil – a to doslova. Zavlnil sa ako pri prievane a miestnosť bola v momente plná cudzích, polopriesvitných ľudí. Všetko  sa hýbalo, čas zrýchlil. Stopár, vhodený do živého obrazu okolitého sveta, sa pozorne porozhliadol. Okolo neho prúdili davy ľudí, áut, pouličnej zvery. Ich si však nevšímal, snažil sa zachytiť len ten charakteristický pach.  Dobre vedel ako vonia. Po toľkých rokoch stopovania – a vždy mu unikla len o vlások! – po toľkých rokoch mu jej vôňa pripomínala jeho vlastnú, no i tak si na ňu nezvykol. Vedel ju bezpečne rozoznať, len to chcelo čas.
Čakal; vedel, že ju nájde.
Ľudia sa stale hýbali, neháňali za všeličím bezvýznamným, hľadali stratené životy. Tento svet ale nebol otrávený melódiou žitia. Žiadne zvuky, len ticho, priestor a neuchopiteľný čas. A ten, či plynul pomaly alebo rýchlo (ako len sa mu zachcelo), takmer vždy obdaril stopára Kroka výsledkom. Inak tomu nebolo ani teraz.
"Mám ťa," zašepkal a spokojne sa uškrnul.
Svet sa pohol.
Svet sa pohol, rozbehol, šialene sa hnal vpred a Krok nehybne stál, unášaný prúdom náhod, miest a udalostí. Mapa mu predsa cestu ukáže.
Parky, cesty, vysoké aj nízke budovy, pracujúci robotníci, kvetinárky, šialené mačky a zberači odpadkov – celé mesto sa hnalo vpred, aby mu ukázalo, čo hľadal. A určite by sa tak aj stalo – keby pach odrazu nezmizol.
Svet zastavil Kroka pre mestskou lavičkou, na pohľad nenápadnou, preňho však momentálne neskutočne cennou. Stopa sa síce strácala, ale on vedel, že už je blízko. Miesto s lavičkou si uložil do pamäte a zavrel oči. Keď ich o chvíľu otvoril, opäť stál v prostriedku prenajatej izby.
"Neutečieš, líštička," utrúsil a znavený padol na posteľ.
* * *
Roztrasené vŕzganie dverí často spôsobuje zimomriavky. Najmä, keď nevidíte nikoho, kto by práve otvorenými dverami vchádzal.
Dvere, presnejšie do podlahy vsadené dosky, ktoré viedli do pivnice, však aj tak zaúpeli, dnu sa vohnal chladný jesenný vietor a rozohnal prachové čiastočky vznášajúce sa vo vzduchu. Pavučinky v kútoch studenej miestnosti sa zachveli, otrávené pavúky sa zamrvili a až keď sa dvere opäť s piskotom zavreli, spokojne sa vrátili k predchádzajúcim činnostiam, nech už boli akékoľvek.
Tam, kde predtým stálo holé nič, priamo pred dverami, zjavila sa bledá hmla a mohutnela a mohutnela, až kým nenadobudla obrysy dievčenského tela.
Anna si odfrkla, nikdy si neuvedomila, ako strašne na ňu počasie vplýva. Tá melanchólia, to uplakané, nerozhodné počasie... Hrôza. Docupkala k stolu uprostred miestnosti a zvalila sa na nízku stoličku.
"Vitaj doma, Anna," zatrilkovala vysokým hláskom a unavená zložila hlávku na zaprášený stôl. Za vlasy ju poťahal vypasený potkan, bežiaci krížom cez stôl v honbe za neexistujúcimi zásobami.
"Daj pokoj!" zahnala sa slabo rúčkou a nechala ju klesnúť na studené drevo. Chlad ani bolesť už dlhé roky necítila, preto nemala najmenší pocit nepohodlia. Tak či tak občas pociťovala zvláštnu únavu, kdesi hlboko v hlave.
Ako vtedy, napadlo jej. V časoch, keď musela stále utekať.
Vedela, že takto nemôže ostať dlho, nahonobené zásoby sa rýchlo vstrebú do ovzdušia, treba ich rýchlo uskladniť.
Po pár minútach vstala a prešla krížom cez miestnosť, ku skrinkám naproti. Ako všetko v malej pivnici, aj tieto nahlas protestovali. Ale nemohla si vyberať, bola rada, že má vôbec kde hlavu zložiť.
Zo skriniek vyhrabala veľký zaváraninový pohár, spola naplnený zvláštnou zmeskou neznámej konzistencie. Nebol to plyn, hoci sa zmes lenivo prevaľovala, ani kvapalina, hoci pri prudkom pohybe žblnkala. Dievča nádobu opatrne položilo na kuchynský stôl a odkrútilo viečko. Rýchlo, aby ani štipka nevyšla nazmar, prisala sa ústočkami k otvoru a miestnosťou sa rozľahol otupený výkrik. Z úst sa jej začali drať ťažké, pestrofarebné hmoty, miešali sa a vlnili, snažiac sa prebiť silným sklom.
Anna sa prudko odtiahla a rýchlym pohybom uzavrela nádobu. Nebola však dostatočne šikovná, malý, jedovatozelený obláčik sa vzniesol vyššie, v okamihu dosiahol úroveň jej nosa. Anna nezadržala dych a nechtiac kus obláčika vdýchla. Naplo ju, ledva udržala zvratky v ústach a keď sa obláčik zmiesil s okolitým vzduchom a zanikol, znechutene si odpľula. Nadula plné destké ústočká a nahnevane dupla. Ako len mohla byť taká neopatrná?
"Anna?" ozval sa chlapčenský hlas z rohu miestnosti. Gauč zapraskal, ako sa z neho dvíhalo mladé telo.
"Tak už si hore?"
"A ty už si späť...Asi nie naprázdno" zamrmlal.
"Ach, žiadne výčitky prosím! Vypadla som, kým si spal, nemal si si nič všimnúť."
"Nie som hlupák Anna," povedal skormútene chlapec, sklopil zrak a sadol si za stôl. Anna vyčkávala, dokiaľ prehovorí.
"Peter," povedala zmierlivo, keď už ticho trvalo príliš dlho.
"Pozri, vieš dobre, že ma hnevá, čo robíš."
"A ty vieš, že to budem tak robiť aj naďalej. To nie je vzdor, to je poslanie!"
"Poslanie, poslanie, hlúposť je to podľa mňa! Tí ľudia predsa za nič nemôžu..!"
"Nebuď idealista, si ešte len nedorastené decko," usmiala sa naňho.
"To mi hovorí krpaňa ako ty?"
"Malá, ale stokrát viac dospelá ako ty, Peter. Prosím, už to pochop. Na pláne sa nič meniť nebude! A nechcem s..."
"Anna..."
"A nechcem sa o tom už baviť," okríkla ho. Peter sklonil zrak ako zbitý pes. Bolo jej ho trochu ľúto, vždy si veci bral tak osobne a bol väčšie dieťa, než si sám uvedomoval. Rád jej pri podobných príležitostiach pripomínal blížiace sa narodeniny. Ale pätnásť, či šestnásť, čo na tom záležalo? Stále to bol jej malý Peter. Slabý, utíchnutý, schúlený na prehnitom gauči a načúvajúci jej strašidelným príhodám. Peter, šteniatko.
Anna vzdychla a vybrala zo starého kredenca veľkú misu. Potom postupne poskladala múku, maslo, niekoľko vajec a ostaných surovín z poličiek. Úhľadne ich rozložila vedľa seba do radu.
"Plánuješ mi aj pomôcť, alebo tu budeš len tak obsedávať?"
"Nechcem s tým mať nič spoločné," vyhlásil chlapec.
"Už teraz si v tom namočený viac, ako by si si želal."
Chlapec na ňu zazrel, ale neodpovedal, ani sa nepohol.
"Tak fajn," zamrmlala Anna a vysypala celý obsah vrecka s múkou do misy. Rozbila vajíčka, pridala trochu práškového cukru a postupne hádzala do misy ďalšie a ďalšie  suroviny. Do rúk potom vzala gigantickú varešku a poriadne premiešala.
"Aj tak si nemyslím,.."
"Peter, pamätáš sa na pani Klementovú?"
"To tá ježibaba z Jedličkovej? Spomínam si, keď som jedného času roznášal letáky, ako mi vždy cez okienko vynadala. Babizňa jedna..." zaškeril sa.
"Presne tá. Zvykla chovať mačky, všetky boli vychudnuté a odporné na pohľad. Vypadávala im srsť, mali po tele biele miesta, skrátka hnus," odpľula si Anna priamo do misky s pevnejúcim cestom. Peter sa neobťažoval komentovať to, na podobné nechutnosti si už zvykol. Anna pokračovala: "Tá ženská, celá ulica ju mala v úcte, hoci úprimne, pochybujem, že ju ľudia ktovieako zbožňovali. Bola to tyranka! Vieš, čo si tie zvieratá pri nej vytrpeli? Rezala im do labiek žiletkou, držala ich o hlade, celé dni boli niektoré len priviazané na pár centrimetrovom povrázku o nohu stola, či zavreté v kutici. Nie, nie, tej starej beštii to nemohlo len tak prejsť..."
"Anna...," Peter na ňu zhrozene pozrel. Pomaly si to dával dokopy. "Bola to iba stará ženská. Hádam si len..."
Dievča sa zaškerilo. "Tak som jej poslala koláčik, ako darček na rozlúčku," usmiala sa a pokojne miešala ďalej. Peter bol ticho. Klementová možno bola beštia, ale toto bol trest, ktorý si len málokto skutočne zaslúžil.
"Počul som, že umrela, ale nikdy by mi nenapadlo, že to ty, Anna..." zašpekal prekvapene chlapec.
"Má, čo si zaslúžila!"
"Mimochodom, Anna, telíčko toho starého kocúra, čo chovala, ležalo ešte niekoľko dní po jej smrti predo dvermi. Aj ten si to podľa teba zaslúžil?"
Dievča naňho začudovane pozrelo.
* * *
Tak sem zvykneš chodievať, ty malá mrcha, pomyslel si stopár a zhlboka potiahol nosom. Vzduch, naplnený jej charakteristickou vôňou sa udržal niekoľko sekúnd v pľúcach a potom vyletel do povetria. Všade ten známy pach, Krokovi sa z neho točila hlava hoci si bol stopercentne istý, že nikto z okoloidúcich ho necíti. Tá zmes pomarančov, škorice a mŕtvolnej hniloby mu dráždila čuchové bunky. Miloval ju a nenávidel, tak beznádejne ako z románu.
Ako mu mohla tak dlho utekať? Prvýkrát po nej šiel niekde v okolí Žiary, sledoval jej stopy v kopcoch, až do útrob tajomného lesa. Skrývala sa v dutom pni a len málokedy sa odvážila do mesta. Mala sa nechať odradiť, ale ona nie, nedala si povedať, naďalej pokračovala v tej šialenosti. A vedela, že príde trest.
Ale v deň, keď naozaj prišiel, úkryt bol prázdny.
Krok si pamätal ten pocit, bol ako kúsoček triesky, uväznenej v brušku prsta. Nevidíte ju, no predsa vás ticho trápi. Toto bolo rovnaké. Ešte nikdy sa mu nestalo, aby mu niektorí z nich utiekol, až kým nestretol ju...
Naivne si myslel, že druhýkrát to bude inak.
A tretí.
Štvrtý, piaty.
Prestal to počítať.
Vzdal sa všetkého, len aby ju chytil. Teraz mu už neujde. Nie po tom, čo si na ňu pripravil...
Slnko klesalo nižšie a nižšie za horizont. Krok vytiahol mapu a sebavedome sa usmial.
"Neujdeš mi, líštička prefíkaná."
Bol čas vydať sa ďalej.
* * *
Vôňe sa miesili jedna s druhou, pocity plávali ako rybičky v mori polomŕtvych emócií. Anna hnietila cesto, v ktorom už konečne boli všetky ingrediencie. Zmes nálad, pocitov a iných násilne odobraných vzoriek ľudskej duše, miešali sa spolu s vajíčkami a kakaovým práškom v špinavej miske.
Dievča prelialo obsah do pripraveného plechu a vynieslo po schodoch hore. Pivnica, v ktorej dočasne prebývala, patrila k domu starších manželov, ktorí na niekoľko týždňov vycestovali nevedno kam. Prechodné ubytovanie jej pomohol nájsť Peter, ktorý býval neďaleko od nich a vedel, že plánujú cestu za príbuznými.
Peter... Keď sa dozvedel pravdu, ranilo ho to. Zneistel, až vedel, kto vlastne býva v susedovie dome, pretože to nebolo úbohé dievča bez domova, ako si myslel. Asi bol rád, že okolnosti nedovolili aby som ostala uňho, pomyslela si Anna. Dohodli sa, že bude využívať len starú pivnicu, do ktorej vlastne manželia ani nechodili a domu sa ani nedotkne. To Anna ľahko dodržiavala, chlad ani potkany jej nevadili, no z času na čas vybehla po schodoch nahor, preliezla otvorom v podlahe, otvorila dvere na kôlni, prebehla záhradou až k zadnému vchodu domu, ktorý, vďaka dočasne nehmotnej podobe poľahky otvorila a bez toho, aby sa čohokoľvek dotýkala prešla až do kuchyne, kde stál dôvod toho, prečo bola nútená používať ako domov ľudské obydlie.
Rúra na pečenie.
Dievča dnu vložilo plech a spokojne sa usadilo na stoličke. Kým Peter príde, koláč už bude dávno hotový. Nikdy sa nepýtal, nikdy nechcel vedieť, ako to robí. Zrejme si myslel, že sú v tom nejaké záhrobné triky a nechcel do toho strkať nos; ešte pravdepodobnejšie bolo, že tušil, kam chodí a len sa snažil  predstieranou slepotou tlmiť výčitky svedomia.
* * *
Miestnosť bola tichá, Peter bol stále preč a Anna si vychutnávala samotu. Stará, opustená pivnica sa zdala byť vďaka vôni čerstvého pečiva útulnejšou, ako v skutočnosti bola.
Anna sa vracala v myšlienkach späť k ich prvému stretnutiu. Chlapec bol tak nevinný, až jej  z toho bolo zle. Sedel na studených kameňoch mestskej fontány, díval sa na tmavnúce nebo a niečo šomral. Anna ho pozorovala už hodnú chvíľu, nie a nie z neho niečo vydolovať. Chlapec, čo bolo najmä v jeho veku zarážajúce, bol úplne prázdny.
Anne to nedalo, ako je to len možné? Nech sa snažila ako chcela, nevytiahla z neho ani pocitík, ani štipku nejakého prejavu, že je ešte nažive. Ale on bol, dokonca trošku viac ako ona sama. A vtedy sa stalo niečo zvláštne. Mladík sa náhle pozrel jej smerom, akoby presne vedel, že tam niekto je. Ale nemohol ju predsa vidieť. No zaskočená Anna vstala a približovala sa k nemu. Každým krokom bola hmotnejšia a hmotnejšia a s úškrnom na tvári pozorovala, ako chlapoci klesá sánka.
Ako sa Anna neskôr dozvedela, bola to len náhoda. Táto náhoda však umožnila, aby si jeden opustený chlapec konečne našiel sebe blízkeho človeka.
* * *
„Ako si sa sem dostala?"
Anna si vzdychla, stále jej kládol podobné otázky – Ako to, že si tu? Ako to vyzerá tam? Aké to bolo, umrieť... Už toho mala dosť.
„Daj už pokoj. Mám pocit, že jediné, čo ťa trápi som ja ako mŕtvola."
„Prepáč," sklonil hlavu, „Nemyslel som zle. Ale nemôžeš sa čudovať, že ma to zaujíma."
„To síce nie, ale nič to nemení na veci, že už o tejto téme odmietam rozprávať!"
Stali sa priateľmi. Hoci bol spočiatku vydesený, rýchlo si zvykol, pretože ona bola jediným dôvodom, prečo už nebol sám. Stretávali sa dennodenne a Anna ho neustále nútila rozprávať – o sebe, o rodine, o domove. Ona ho len počúvala a spoznávala, nemohla sa ubrániť pocitu, že ho má naozaj rada.
Lenže neprišla z druhého sveta len tak pre nič – za nič. A dôvody, ktoré ju späť doviedli sa Petrovi ani najmenej nepáčili...
„Vieš, ja  som nemala šťastný život. Narodila som sa v krutej dobe a platila som za to každý deň. Týral ma otec, matka, predávali ma za peniaze cudzím chlapom, len aby si trochu prilepšili. Pamätám si, ako som ochorela. V tých časoch aj obyčajná nádcha narobila veľa, ale čo ty o tom vieš, v tejto vašej ulietanej dobe si už viete čarami, tou, medecínou,  zabezpečiť kde – čo. Tak teda, chytila som nejakú pliagu a vieš čo tí bastardi urobili?" vykríkla a postavila sa. Začala sa prechádzať popred sediaceho chlapca, nevybitý hnev sa v nej stupňoval a on sa začal báť, že dopadne na jeho hlavu. Našťastie, tak ako sa rozčertila, sa aj rýchlo upokojila. „Neurobili vôbec, ale vôbec nič," zašepkala. „Strčili ma medzi kozy do chlieva, vraj, ak skape, aj tak za nič nestála." Odpľula si.
„A čo sa potom stalo," spýtal sa ustráchane chlapec.
„Nuž, veď ako vidíš."
Nastalo ticho. Peter sa neodvážil prerušiť ho, chcel vedieť, ako príbeh pokračuje, keď sa už Anna tak rozhovorila. Tá niekoľko minút mlčala, kým pokračovala: „Vieš Peter, čoho majú ľudia naozaj málo?"
Chlapec pokrčil plecami. Zdravia, lásky, úpechu, či pozornosti a všetkých tých vecí, o ktorých každý tak sníva?
„Pozri sa na nich," povedala znechutene a kývla hlavou k hlúčiku prechádzajúcich sa dievčat. „Nesú sa ako husičky, klebetia, smejú sa... Nič im nechýba?"
Peter úporne premýšľal – na čo to naráža?
„Hlupane. Majú všetko čo chcú, len toho ostatného sa im nedostalo." Odrazu sa udialo čosi zvláštne. Anna potiahla nosom a prudko vydýchla cez pootvorené pery. Polopriesvitné líčka jej mierne zružoveli a od úst sa je vzniesol tmavomodrý obláčik akejsi pary. Zamieril k dievčatám.
Peter to všetko sledoval, zvedavý, čo sa bude diať.
Obláčik dosiahol prvé z dievčat. To prudko vdýchlo a rozkašľalo sa. Ostatné zvedavo prihliadali, až kým sa obláčik nedostal aj k nim. Vtedy nastalo malé peklo. Všetky do jednej začalo skrúcať, dve z nich padli na čerstvo pokropený mestský trávnik a neprešli ani dve minúty, keď sa aj spolu s ostatnými váľali vo vlastných zvratkoch.
„Čo..čo si to?!" Peter sa nezmohol na slovo.
„Ľuďom chýba nešťastie. To je asi jediné, čoho majú tak málo. Chvalabohu, ja som sa nikdy nemusela sťažovať," poznamenala trpko a vyfúkla ďalší obláčik.
„Prestaň," skríkol Peter, až sa niekoľko ľudí po nich otočilo. Anna spriesvitnela úplne, aby ju nik nevidel. Minútku na to za sa Petrom ozval zvonivý smiech.
„Vidíš, vidíš," chichotala sa. „Konečne majú všetko, čo len chceli!"
Peter na ňu neveriacky pozeral. Už nebola v jeho očiach tá, čo predtým.
* * *
Chlapec skôr vliezol, ako vošiel do miestnosti a Anna si uvedomila, že pohľad, akým sa na ňu díval v tej chvíli, sa odvtedy veľmi nezmenil. Vzdychla si. Čoraz častejšie si totiž uvedomovala, prečo je s ňou. Úbohý chlapec, dúfal, že raz sa mu podarí zlomiť v nej tú všemohúcu nenávisť a azda potom odíde na druhý svet, kam patrí. Lenže ten chudáčik ani nevedel, čo presne to znamená...
* * *
Je tu. Cítim ju v dychu ľudí, počujem v kriku áut.
Chvíľu predtým, ako sa Peter vrátil, pristavil sa na rohu ulíc Burat a Borovčianska vysoký muž v tmavom plášti. Nápadne pripomínal mníšsky habit, no vytŕčali z neho podozrivé topánky, silne pripomínajúce vojenskú obuv a z muža ako takého sa šírila aura, ktorá nútila chodcov vyberať si radšej druhú stranu cesty.
Ulica oproti nemu bola tichá, až na zavíjanie psov, azda trúchliacich za zapadajúcim slnkom. V rade vedľa seba stálo niekoľko domov, popred ne viedla úzka asfaltka, lemovaná po krajoch nízkymi brezami. Druhá ulica, tvoriaca roh s Buratovou, rámovala svojimi domčekmi hlavnú cestu, po ktorej každú chvíľu prefrčalo auto, či prešli nejakí ľudia. Tých tu bolo viac, ako stopár čakal, ale aspoň jeho postávanie nebude budiť až takú pozornosť.
Hlavne splynúť s davom...
Krok nasal studený vzduch, až to zaštípalo. Našiel ju. Konečne, zas... Ale ako to urobiť, aby opäť nezdrhla? Rozhodol sa počkať, napokon, netreba nič unáhliť. Pravdepodobne sa usídlila v druhom dome v poradí, ale nemohol si byť úplne istý. Navyše, bol príliš nervózny na to, aby sa pokúšal o nejaké zbesilé činy. Nie, nie, pekne sa ukľudni, vravel si v duchu a otočil sa, aby našiel lepšie miesto na pozorovanie.
Nečakaný náraz do neznámeho chlapca ho prekvapil.
"Prepáčte," ospravedlnil sa mladík a ponáhľal sa ďalej. Krok si narovnal kabát a už – už sa chystal otočiť, keď si všimol niečo zvláštne. Sladkú ovocnú vôňu, šíriacu sa z chlapcovho tela. Obzrel sa, aby zistil, kam vlastne chlapec zamieril.
"Tak tu si," uškrnul sa. Už len počkať, až chlapec zas odíde a dúfať, že tentoraz ju dostane.
Prach na ceste zvíril studený vietor a spolu s ním rozčeril aj okolitú vôňu. Stopár vedel, že je to poslednýkrát, keď mu unikla.
* * *
Nenávidí ma?
Anna si túto otázku kládla stále, nie však zo strachu, ale z čírej zvedavosti. V skutočnosti – v jej chladnej bezcitnosti – jej to bolo ukradnuté, skúmala len chlapcovo správanie, ako nejaký vedecký objekt.
Koláč už dávno vychladol, miestnosť bola tichá a nálada pochmúrna.
"Tak čo, vybavil si?" zakričala na príchodzieho chlapca a postavila sa. Skôr než k pohybu by sa to dalo prirovnať k ladnému vzlietnutiu, ako to vedia len anjeli – alebo tí, čo sú už dlhoročne pod zemou.
„Nevrav to tak posmešne, nemôžem tu s tebou tráviť celý deň a doma sa ani len neukázať." Chlapec si odmotal pletený šál, zložil čiapku a rukavice ale bundu nechal ako bola, predsa len, teplota vyhovujúca mŕtvemu sa spravidla nemohla páčiť stále žijúcemu človeku. „Mama sa pýtala, kam to stále chodím."
„A čo si povedal? Ku kamarátke na matematiku?" uchechtla sa.
„Tú matiku som vynechal," zašomral Peter namrzene. Vždy ho nejako dostala, bol už z toho celý preč. Tak dlho sa jej snažil byť priateľom, no stále mal pocit, že si ňou nemôže byť istý. Má ho vôbec rada? To sa neodvažoval ani len odhadnúť.
„Ale no tak Peter, nerob to zas!"
„Čo také?" odvrkol.
„Skláňaš hlavu, len čo do teba trošku rypnem, tváriš sa ako zbité morča. Veď sa trocha odviaž, no tak," vytiahla mu šál priamo z rúk a omotala si ho okolo ramien.  Peter na ňu neveriacky pozeral, keď sa začala zvodne vlniť a tancovať. Nikdy niečo také – veselé? – neurobila. Byť tak živá, možno by to pôsobilo zvodne, ale teraz to bolo skôr nechutné divadlo. Odvrátil sa.
„Čo ti je? No tak, zabavíme sa, treba ti to ako tak pozerám," schmatla ho za ruku a začala všelijako skrúcať. Peter sa snažil vytrhnúť, ale jej oceľové zovretie nechcelo povoliť. To bolo dosť prekvapivé, keď uvážil fakt, že odpohľadu nebola hmotnejšia ako obláčik pary. Urobili ešte zo dve tri otočky a potom sa jej vyšklbol.
„Preboha chlapče!" vykríkla rozčarovane. „Človek sa ti snaží pomôcť a ty... Nemôžeš byť aspoň chvíľku normálny?"
„To mi hovorí stará mŕtva škatuľa?" okríkol ju  svoje slová v momente oľutoval. Anne sa rozšírili oči, nafúkli líca a z úst sa jej vydral hrôzostrašný vresk, prekonávajúci všetky hlasové rozsahy, aké si len vedel predstaviť. Omietka v pivnici na niektorých miestach opadala a jediní stáli obyvatelia – štíhlonohé pavúky – sa len tak – tak udržali na svojich vláknach. Hromové ticho, ktoré potom nastalo, bolo však ešte horšie.
Peter, vyľakaný nepríjemnou reakciou sa chystal ospravedlniť, ale zastavil ho príval slov, valiaci sa z úst dievčaťa.
„Tak škatuľa čo? Niečo ti poviem, nebyť mňa, škatuľou by si bol práve ty! Keď som ťa stretla, nemal si v sebe kúštik citu, nemal si nič, ani štipku nejakej emócie alebo čohokoľvek! Úľútostilo sa mi ťa a rozhodla som sa ukázať sa ti, ale tak sa mi zdá, že to bola chyba. Bola som ti priateľkou, ktorú si potreboval, bol si jediným človekom, ktorému sa sa nechcela pomstiť za môj stratený a premrhaný psí život! A jediné, čo som od teba ako protislužbu požadovala bolo, aby si ma trochu zabavil, pretože dnes mám fakt dobrý deň, ale čo ty spravíš? Prídeš si sem a ako prvé začneš hneď fňukať. No tak to teda nie!"
Náhly výbuch emócií musel spôsobiť nejaké zvláštne chvenie ovzdušia, pretože hoci sa Peter, ako vždy, bránil, odrazu z neho všetko vyletelo.
„Tak tebe sa ma uľútostilo, no ty si teda úžasná! Vkuse si do mňa len rýpala, robila si srandu, provokovala ma. Už mám toho dosť!" nadýchol sa a pokračoval. „Ty tu ničíš životy ľudí, zabíjaš a dobre sa na tom bavíš, ale mňa budeš obviňovať, že nie som normálny? Ako to mám preboha chápať?"
Anna sa uškrnula. Predstieraná zúrivosť zabrala a teraz z Petra tlačila presne to, čo chcela.
„Prečo s tým už preboha neprestaneš?" Rozvzlykal sa. To síce nečakala, ale dokázala to ustáť. Je to len človek.
„Peter," povedala zmierlivo, s úsmevom na tvári. „Práve si mi prvýkrát dokázal, že si skutočne živý," uchechtla sa. Peter na ňu ani nepozrel, zvalil sa na stoličku, hlavu držiac v dlaniach. Na studené drevo dopadali kvapky jeho sĺz. „Vieš," pokračovala, „Vlastne už ma to ani nebaví. Uvedomujem si, že tí ľudia za to nemôžu, no aj tak, neviem si pomôcť, keď som trpela ja, prečo by nemohli aj iní?" Rečnícka otázka. Vzlyky trocha stíchli. „Premýšľala som, ako to ukončiť. Chcelo by to nejaké gesto, niečo ako bodka za vetou, možno ospravedlňujúci list?" Vedela, že chlapec ju dokonale počúva. Napokon, to bolo presne to, o čo sa snažil. „Nie, nie, nič také... Niečo oveľa väčšie. Mimochodom, vieš, že dnes je posledný októbrový deň?" zachichotala sa. „Za posledné dni, ak nerátam koláčik ležiaci na stole, nazbierala som neuveriteľné množstvo pocitov, o ktoré ľudia nestáli. Už ich len posunúť ďalej, poslednýkrát. Urobiť veľký, chutný koláč na rozlúčku a dať ho každej osobe v meste, alebo aspoň na sídlisku," usúdila. „Tak si každý poslednýkrát odžije svoje a ja sa budem môcť pokojne odobrať – na onen, druhý svet, či ako ho to nazývate."
Peter spočiatku neodpovedal. Potom pomaly vstal a začal si navliekať rukavice. Chrbtom ruky si otrel slzy a pozrel jej priamo do očí.
„Si šialená. Tebe niet pomoci, azda už len tým ľuďom."
„Nestihneš do zajtra varovať celé mesto," poznamenala.
„Môžem sa o to pokúsiť."
Vedela, že to neurobí. Nie je taký odvážny, aby si takto robil problémy. Ale očividne dúfal, že ju týmto zlomí.
Nestalo sa.
„Tak toto je pá – pá?" Zoširoka sa usmiala, odhaľujúc prehnité, krivé zúbky.
Peter sa otočil a rozbehol k padacím dvierkam. Jeho posledné veľké gesto bolo, že zo stola zhodil koláč, čakajúci na budúceho majiteľa.
„Jeden stačiť nebude!" vykríkla za ním a rozosmiala sa. Nepoznala lásku a ani nevedela, že keď človek prekročí isté hranice, už niet cesty späť.
* * *
Anna sedela schúlená na podlahe v rohu miestnosti a naťahovala malého pavúka, ktorý sa úporne snažil vymaniť z jej zovretia. Nedarilo sa mu. Pomaličky mu odtŕhala jednu nôžku po druhej, víťazoslávne sa škerila a odmietala si priznať, že sa jej celá záležitosť s Petrom trchu vymkla z rúk. Nedá sa povedať, že by ju to ktovieako mrzelo, ale bola prekvapená jeho reakciou.
O to viac ju prekvapila reakcia jej samej, keď začula vrznutie dverí na kôlni a následné buchnutie padacích dvierok. Tak predsa sa vrátil? Upokojila sa.
"Tak čo, rozmyslel si si to?"
Kroky sa blížili k nej, ale jej sa nechcelo ani len postaviť a privítať ho. Radšej zaryto sedela a čakala, kým príde úplne blízko. Malá lampička na strope zablikala a na ňu dopadol tieň príchodzieho.
"Peter," zdvihla zrak.
V tom moment niečo treslo na druhej strane miestnosti a drevo zaprašťalo.
"To muselo bolieť," poznamenal ironický hlas za ňou. Dvere boli zapečatené akýmsi kúzlom, nemohla sa dostať von.
"Stopár," odpľula si. Chlap sa iba zasmial.
"Nemôžem uveriť tomu, že som ťa konečne našiel," zašepkal v takmer posvätnej úcte. "Po toľkých rokoch..."
"Nemáš slov?"
"Som skrátka... ohúrený."
Nikdy by tomu neverila, ale v tej chvíli mala naozaj pocit, že jej prebehol mráz po chrbte. Ako ju len našiel? A prečo jej už nedá pokoj? Vari ju nestálo dosť síl, utekať pred ním tak dlho? Ukryla sa dobre, bola nenápadná, ako to... Peter? napadla jej hnusná myšlienka, ktorej ale ani sama neverila. Nanešťastie ju však nahlodal chrobáčik pochybnosti.
"Nebudem sa pýtať, ako si ma vystopoval,.."
"Nezaujíma ťa to?"
"...lebo na tom nezáleží." dokončila a usmiala sa. "Myslíš si, že som ako všetky tie prízraky, ktorých duše si pochytal ale mýliš sa. Som silnejšia, ako by sa ti na prvý pohľad mohlo zdať."
"Ale no tak," odpovedal jej Krok taktiež s úsmevom. Nebolo ťažké uhádnuť, koľko je  v ňom úprimnosti. "Neukončíme to po dobrom?" povedal a z vrecka vybral jemné kožené rukavice. Starostlivo si ich natiahol na ruky.
"Nemysli si...!"
"Myslím." Pretiahol si prsty, až kĺby zaprašťali. "Ako iste vieš, stačí mi pár sekúnd dotyku a budeš moja. Tieto rukavice sa o to postarajú, bude to hra na mačku a myš," uškrnul sa.
Anna dobre vedela, čo sú zač. Mágiou posvätená koža zabraňovala zpriehľadneniu prízraku, oberala ho jediným dotykom o všetku životnú energiu.
Nečakala na stopára, sama sa po ňom zúrivo vrhla. Čas dotyku s rukavicami musel byť aspoň pár sekúnd, aby jej dokázali ublížiť a ona vedela, že taký dlhý priestor mu nedopraje. Priskočila k nemu a skôr než sa stihol uhnúť, zhmotnila ostré zúbky a zahryzla mu ich do predlaktia. Stopár zahrešil.
"Ty malá suka," zasyčal. Z puzdra za opaskom vybral temne lesklú dýku. Dievča si bolo isté, že aj nehmotné telo bude krájať ako živé...
Anna opäť uskočila. Vrhala sa po ňom, chniapala a hrýzla, vždy len na pár sekúnd, len na okamih a potom ústup. Stopár čochvíľa fučal a penil, možno ani nerátal s reálnym súbojom.
Alebo to len predstieral?
Táto teória sa potvrdila, keď pri jednom z jej výstupov sa bleskurýchle otočil a ťal do živého. Pivnicu naplnilo kvílenie.
"Tak toto sa ti páči však?" Využil príležitosť a vrhol sa po nej. Sekal stale rýchlejšie a rýchlejšie, Anna, hoci stale viac živá ako mala byť, cítila úbytok síl. Len tak- tak sa stíhala uhýbať. O chvíľu už tancovali po celej miestnosti. Nábytok bol rozhádzaný, tvoril bariéru medzi lovcom a korisťou, no stále nebolo jasné kto je kto. Až kým...
Stopár urobil nečakaný výpad. Predstieral útok vľavo, náznak doprava a využil záváhanie v Anniných očiach na útok. Kus pravej ruky sa oddelil od tela. Anna sa skotúľala pod stôl, zanechávajúc za sebou bledú polopriesvitnú a polokvapalnú hmotu na zemi.
"Tak ty mi krvácaš?" opýtal sa Krok, naoko ustarostene. Anna dobre vedela, čo sa myslí. Cítila, že jej čas už nadchádza, síl ubúdalo a z pivnice sa v žiadnom prípade nedalo uniknúť. Umrie tu, sama, tak sama.
Krok si kľakol, civiac na skrútené dievča. "Že by to bolo tak ľahké?" Neváhal a strčil obe ruky pod stôl, pripravený vysať život z otravného dievčiska.
Na čo však nebol pripravený vo víťaznom opojení bol pocit neskutočnej bolesti, ktorá mu takmer vyrazila dych. Reflexívne stiahol ruku a kvapky krvi mu vleteli do očí.
Anna sa pozviechala a z úst vypľula kus jeho prsta. Stálo ju to posledné sily, ale dokázala to. Má proti nemu šancu.
Muž so slzami v očiach prehltol bolesť a vrhol sa po nej. Stôl mu však zabránil v úspešnom útoku a zvalil sa na zem, tvár pokrytú kúskami pečiva. Vyčerpaná Anna sa uchechtla. Takýto vývoj situácie ju nadmieru potešil. "Tak to hádam rýchlo ukončíme nie?" povedala a priskočila k nemu. Švihom ho obrátila na chrbát, s vycerenými zúbkami a rozďavenou papuľou, ako divá šelma, vrhla sa mu po krku. Skôr než čerstvá krv stopára sa jej však krkom spustilo niečo iné.
"Nie, to nie..." prekvapene zašepkala, keď ju znetvorený muž chytil zrazu pod krk a napchal do nej kúsky koláča ležiaceho navôkol. Nemohol vedieť, že na ňu bude pôsobiť rovnako ako na človeka, ale šťastie stálo na jeho strane. S posledným vypätím síl sa snažila vykrútiť, no nešlo to. Prekvapenie ju znehybnilo a než si to vôbec uvedomila, jemná, opracovaná koža ju hladila na tvári.
"Bude z teba krásna mŕtvola," zasipel muž, napchal jej do krku posledné sústa a potom sa obaja, jeden vyčerpaním a druhá konečne po smrti, zviezli na dlážku.
* * *
Kroky a buchnutie padacích dvierok rozozvučali tichú miestnosť. Nič sa nehýbalo, ešte aj krysy taktne mlčali.
Krok bol dávno preč, aj s rukavicami, v ktorých uväznil dušu nešťastného dievčaťa a tak v pivnici neostal nikto, koho by prichádzajúci chlapec zaujal.
"Anna, mrzí ma to..." povedal Peter pevným hlasom, podľa čoho sa dalo súdiť, že sa veľmi dlho na túto chvíľu pripravoval. Nikto mu neodpovedal. A tak zišiel zo schodov, pokropil podlahu stopami čerstvého snehu a  zastal prostred miestnosti.
Zastali nohy, zastalo srdce...
Ležala tam, azda bledšia než inokedy, no to bolo len ťažko predstaviteľné. Petrovi prv napadlo, že možno spí. Ale tichý hlások kdesi v útrobách hlavy mu našepkával – veď ona nikdy nespala.
Nezmohol sa na slovo, iba si kľakol k nej a chytil ju za ruku. Ani si nevšimol že druhá leží pohodená niekoľko metrov od tela.
Anna...
"Kto ti to urobil? Prečo teraz?" Hlavu mal plnú protichodných myšlienok. Na jednej strane tomu nemohol uveriť, druhá polka jeho ja sa už lúčila s veľkým kusom srdca.
"Prepáč, prepáč, nechcel som..." náruživo šepkal, akoby ju ospravedlnenie mohlo priviesť naspäť do života. Zúfalo čakal na slzy, ktoré sa mali každou sekundou dostaviť. Čakal a čakal, dlhé hodiny sa držal studenej neľudskej hmoty, ktorá ani len nechladla. Ale slzy, ktoré by mu pomohli dať tomu žiaľu zmysel, neprišli. Ostal sám, len krysy spievali kvílivý žalospev, len pavúky vŕzgali smutne nožičkami.
* * *
Prvý novembrový deň so sebou neprivial nič, len ťaživú melanchóliu. Na Priečnej ulici sa otvorili dvere domu číslo 5 a vyšla z nich žena zababušená v tmavom kabáte. Nič iné, ako tmavé a pochmúrne farby sa tomuto dňu predsa ani nehodilo. Studený vzduch ju pri prvom nádychu poštípal v nose.
Elisa vytiahla z kabelky kľúče, aby zamkla. Niečo pod jej nohami však upútalo jej pozornosť.
Tá mámivá vôňa...
Na rohožke ležal zabalený kúsok koláča s priloženou kartičkou. Elisa ho zdvihla a podozrievavo si premerala okolie domu. Časy, keď vám ľudia dávali veci zadarmo, už boli dávno preč takže bolo pochopiteľné, že očakávala útok náboženských fanatikov, alebo minimálne nejakej skautskej skupiny. Nikde nikto.
„Ako to vonia... To je..škorica! Určite škorica!" Ešte raz hodila očkom po prázdnej ulici a potom nenápadne, aby ju nikto nevidel, vopchala si celý kúsok do úst. Potom vrhla pohľad na pribalenú kartičku.
Pokoj všetkým nešťastným dušičkám.
Dušičky! Musí sa ešte vrátiť po sviečky!
Žalúdok sa jej nepríjemne zachvel.
Vošla teda dnu a lístok zahodila.
Keď o približne polhodinu s jačaním prichádzala sanitka k domu číslo 5, lístoček bol už dávno ten tam.
* * *
Peter si pritiahol šál bližšie ku krku a vydal sa preč. Ochvíľku bude sanitka zbierať chorých po celej ulici. Nechcel sa im pchať do cesty. Napokon, čaká naňho ešte veľa šťastných neborákov.
"Pre teba Anna – a pre všetky tie nešťastné dušičky," zašepkal.