Awelina

Koľko sa vlastne do našej šálky zmestí? Tam na dne, na dne cukor sám chradne a láska na priecestí tak ako on sama sa rozpustí a sama zvädne.

Kormidlujem mokré lístie priamym letom na myšlienkach odrazov. Svet je plný mokrých obrazov teba a mňa v zadýchanej šálke kávy. Sme tak malí a vietor krúti úsmevom. Tie dve fotky v oranžových listoch v objatí skrútenom mysľou.

Rozhovory - večné mory - nočné. Chodník puká pod nohami nás a našich ťažkých slabík Sme dvojhlásky, ty vybral si jednu pre oboch. Ani Boh sám nevedel by, ktorá lepšie zapasuje do medzery prázdnych slov. Nie spolu, no ani sama, len preto chcem byť dvojhláskou.

Anna, dievča s nechutným koláčom Bolo presne šesť hodín, keď melodickú zvonkohru z kostola prerušilo kvílenie sanitky. Dovtedy ospalá Jedličková ulica ožila. Ľudia vybiehali pred domy a vyzerali z okien; napäto hľadeli, ako šofér záchranného vozidla brzdí na obrubníku, dvaja zdravotníci rozrážajú dvere sanitky a ženú sa aj s nosidlami priamo do domu. Mladá opatrovateľka, Elisa z Priečnej ulice hneď za rohom, im podržala dvere a zazrela na niekoľko zvedavcov, ktor&

Prechádzka sadom nevšedných zvláštností Kopytá zastavujúcich koní rozospievali kamennú dlažbu. Na sídlo a okolité lesy sa spúšťal jemný dážď a kočiš zoskočil, aby mohol vystupujúceho pána prikryť dáždnikom a odprevadil ho až k bráne, kde túto úlohu prevzal jeden zo sluhov. „Vitajte v sídle Včelie záhrady pane. Markíz Pelletier sa potešil, že ste prijali jeho pozvanie," Muž zdvorilo prikývol. „Prosím, ospravedlňte tie ť

Svetlo lámp je jasnejšie, tak krásne oranžové, keď sneží, pomyslia si závistlivo pomaranče. Všimli ste si to niekedy? Pod zámienkou prievanu sa jeden z nich skotúľa z hŕby ovocia v miske priamo na parapetnú dosku. Pozerá sa von, pričom žmúri na veselo tancujúce vločky za oknom. Po ulici ktosi kráča. Je pár minút do svitania, no obloha nebledne, iba tajuplne mlčí. Osoba dole na chodníku vonia osamelosťou, až sa z toho pomarančom točí hlava. Je zima, no nad dievči

        /Svet by bol nádherný, nebyť tých odporných pavúkov. Nebyť mojich premenlivých nálad. Nebyť tvojich hlúpych poznámok na moju adresu. Až sa najbližšie stretneme, viem presne, čo ti poviem. Nemusíš sa báť, až tak to zas nebolí.../ Eva stála na schodoch a pozorovala okolie. To vlastne znamenalo pozorovať takmer prázdnu ulicu, zoschnuté ihličnany, neustále sa otvárajúce dvere obchodu naproti. „To zas potrvá," zamrmlala by si, ale v snahe nenarušovať pokoj okoloid